Rila - hrebeňom bulharských hôr

September 20, 2012

Skončili sa školské povinnosti, niekotrí z nás už majú nejaké tituly naviac, a prišlo leto. Sústredenia sú už za nami, a vás určite zaujíma, čo robia vedúci, keď nevedúcujú :) V tejto reportáži sa dozviete, ako boli vaši vedúci aj s kamarátmi v Rile - najvyššom pohorí Balkánu.

Výhľad všetkými smermi z Kanaraty na Rybne Ezera (tie vľavo).

Nakoniec sa ustálila takáto zostava: Boogie, Bugy, Klára (Bugyho frajerka), Milka, Hermi (Milkin frajer), Mišo a Panda. Prípravy a dohadovania prebiehali väčšinou cez Internet, na Googledokumentoch sme si písali, kto čo donesie, čo si nemáme zabudnúť (napríklad skontrolovať, či máme platné pasy), kade pôjdeme, a čo si pozrieme. Našli sme dokonca aj zopár slovenských blogov, kde boli opísané úseky našej trasy, a tak sme vedeli, čo máme očakávať.

31. júla podvečer sme sa stretli na bratislavskej Hlavnej stanici a šli sme si kúpiť lístky na vlak. Už tu nás však čakalo prvé prekvapenie - povedali nám, že medzi Belehradom a Sofiou bol zosuv a vlaky tade už nejaký čas nechodia, takže nám predajú lístky tak maximálne po Belehrad. To nás trochu rozladilo, asi budeme musieť ísť zvyšok cesty autobusom, a to sa nám moc nechce. Ale predsa len sme si kúpili tie lístky do Belehradu s prestupom v Budapešti. Vo vlaku sme si pospali a o siedmej ráno sme už raňajkovali chleba s Májkou pred belehradskou stanicou. Teraz nás čakala ťažká úloha - zistiť, čo je s tým zosuvom a ako sa dostaneme do Sofie. Na informáciách sme sa dozvedeli, že zosuv bol dávno a úplne inde, a že vlak do Sofie chodí 21:50. Keďže teta nevedela po anglicky, komunikovali sme slovensko-srbsky (my slovensky, teta srbsky). Túto komunikačnú stratégiu sme potom používali až do konca výletu, a fungovala v Srbsku aj Bulharsku. Stačí hovoriť pomaly a jednoduché vety.

Listina potvrdzuje, že vo vzdialenosti 0,5m sú tieto exponáty úplne bezpečné.

Takže sme si kúpili lístky na večerný vlak do Sofie a vydali sa na prehliadku Belehradu. Ako prvé sme zamierili na Kalemegdan - veľkú pevnosť s ešte väčším parkom na sútoku Sávy a Dunaja, v ktorej sa nachádza aj vojenské múzeum, v ktorom sú zbrane od staroveku až po zostrelené americké lietadlo, o ktorom si Američania mysleli, že sa nedá zachytiť radarom (ale to nevedeli, že Srbi majú československý radar) a jadrové hlavice.

Prehliadka nám zabrala dosť času, a tak sme potom išli rovno na obed. Tu nám trochu zlyhávala naša slovensko-srbská komunikačná stratégia, lebo keď sme sa pýtali čašníčky napríklad, "čo je musaka?", tak ona si zapísala, že chceme musaku. Ako na celom Balkáne, aj tu sa na vás pozerajú divne, keď si k mäsu objednáte hranolky, štandardne sa mäso je s chlebom a zeleninovým šalátom. Nakoniec boli všetci so svojim obedom spokojní, a tak sme išli ďalej. Mimochodom, musaka boli nejaké viac-menej lasagne.

Vonkajšia expozícia Kalmegdanu pozostáva z takýchto mackov

Ham ham ham ham ham. 5000 dinárov

Po obede sme sa vybrali smerom na Tašmajdan - veľký park, pri ktorom sa nachádza kostol sv. Marka. Potom sme si chceli pozrieť interaktívnu výstavu v Teslovom múzeu, lenže, ako sme zistili, prehliadky sa robia len so sprievodcom, trvajú 40 minút, z toho 15-20 minút vám púšťajú nejaké video, a ten zvyšok tiež veľmi interaktívne nevyzeral. Okrem toho by sme musli čakať asi hodinu do začiatku ďalšej prehliadky, takže sme odišli a radšej sme si pozreli chrám sv. Sávu. Tento chrám už z vonku pôsobí majestátnym dojmom, ale vnútri ešte nie je dokončený, takže na rozdiel od ostatných chrámov a kostolov, ktoré sme videli, neboli po jeho stenách cirkevné výjavy, ale len betón. Napriek tomu sa oplatí navštíviť ho.

Chrám Sv. Marka

Chrám sv. Sávu

Zvyšok poobedia sme preležali v priľahlom parku a večer sme nasadli na vlak do Sofie. To tiež nebolo také jednoduché, napriek tomu, že sme vedeli, z ktorého nástupišťa má ísť. V ten istý čas mal totiž z toho istého nástupišťa odchádzať vlak do Skopje. Po pár opýtaniach (sprievodcu, tety na informáciách a sprievodcu v lôžkovom vozni) sme konečne zistili, ktoré vozne idú do Sofie a ktoré nie, a tak sme nasadli a odfrčali. V noci sa vo vlaku objavilo zopár pašerákov cigariet cez srbsko-bulharské hranice, a okrem pasovej kontroly sme zažili aj colníkov, ktorí odšróbovali kryty na všelijakých malých priestoroch vozňa a hľadali kontraband.

2. augusta ráno sme sa už zobudili v Sofii. Stanica pôsobila oveľa lepším dojmom ako tá belehradská. Žiadni fajčiari, žiadni bezdomovci, priamo zo staničnej budovy vchod do Billy. Kým sme vymenili Eurá za Levy, a nakúpili potraviny v Bille, prišli k nám hneď dvaja chlapíci ponúkajúci mikrobus alebo taxík kam len chceme. Vedeli sme, že autobus do Borovca má ísť z nejakého opačného konca mesta, a nevedeli sme ani o koľkej, takže sme o využití tejto ponuky začali silno uvažovať. Kým sme nakúpili, mikrobusár zdrhol s nejakou inou skupinou, tak sme zjednali s taxikárom cenu (povedali sme mu, že mikrobusár nám ponúka odvoz lacnejšie ako on, čo bola aj pravda) a už sme frčali. O hodinu a pol sme už vystupovali v Borovci pri lanovke vo výške 1380 m n.m.. Lanovka nás za 10 Leva na osobu vyviezla o ďalších 1000 m hore, čím sme si ušetrili dosť veľa pochodovania. Ak si chcete pozrieť, kade pôjdeme, tak tu je mapka.

Tak, tadeto pôjdeme. Keďže asi cyriliku čítať neviete, prepísal som vám významné body (to sú tie, o ktorých budem písať ďalej) do latinky.

Rovinka skrytá pred zrakmi turistov, tu prespíme.

Konečne - po cca dvoch stranách textu by bolo na čase, a už budú aj fotky hôr - sme sa vydali na prvý úsek turistiky - smer Musala. Tento úsek je až po Chatu Musala široký rovný chodník, po ktorom sa premáva kopa domácich turistov aj s deťmi. V diaľke sme pod vrholom videli nejakú modrú striešku, a tak sme sa chatára spýtali, čo to je. Povedal, že tam nič nie je, určite nič, kde by sa dalo spať. Asi chcel, aby sme prespali uňho. My sme ale išli ďalej a tábor sme si rozložili pri plesách pod kopcom Aleko.

Vytiahli sme plynové bomby, navečerali sa a išli spať. Keďže plesá sú z východnej aj západnej strany obohnané kopcami, večer nám skoro zapadlo Slnko, a ráno, keď sme vstali, svietilo už síce na kopce naokolo, ale na nás ešte nie. Vo výške vyše 2600 m n.m. to znamená, že bola zima. Zato na svahu oproti sme videli pasúce sa kamzíky.

360° panoráma okolo nášho tábora. Takáto kompozícia má dva vtipy - aj keď je tábor na ľavej strane fotky, raňajkujúci Mišo je vpravo dole. A druhý vtip - vidíme Slniečko, a zároveň aj tieň, ktorý vrhá fotograf (pravdepodobne Klára).

Stúpame na Musalu. Medzi tými dvoma plesami vľavo sme spali, v diaľke vidno vrchol lanovky, odkiaľ sme vyrážali prvý deň.

Po raňajkách sme začali stúpať ďalej na Musalu. Tá modrá strecha, ktorá vraj nič nie je, sa nakoniec ukázala ako chata, kde sa prespať dá, tak sme si tam dali aspoň teplý čaj (už sa stihlo zamračiť, čo znamená, že zase bola zima). Pár metrov pod chatou bol prameň, ktorý chutil fakt výborne, z neho sme si doplnili zásoby vody a išli sme ďalej. Stúpanie, stúpanie, a konečne vrchol Musaly. Ten sme kofolonizovali (odfotili sme sa s litrovkou Kofoly). Stretli sme tu párik turistov z Anglicka, ktorí sú na 6 mesačnej ceste po Európe až po Turecko. Vymenili sme si zážitky z ciest, dozvedeli sme sa od nich, že slovanské národy sú najpohostinnejšie, a veru aj my sme ich ponúkli domácou, ktorú sme mali na zdravotné účely (to viete, voda z neznámych prameňov, treba sa poistiť).

Tadá! Vrchol Musaly, 2925 m n.m. Zľava Boogie, Hermi, Milka, Kofola, Mišo, Klára, Bugy, Panda

Priehrada, ktorú vidíme pri zostupe z Musaly. Všimnite si, z ktorej strany sa na ňu pozeráme, ešte ju totiž uvidíme.

Z Musaly sme sa vydali na juh po červenej smerom na Džanku. Tu sa nám naskytol pohľad na krásne pláne, ktoré nám pripomenuli Rohan, ešte aj vŕšok na Edoras tam bol :) . Prešli sme po hrebeni ďalej a v sedle pri chate Grnčar sme si spravili tábor. Tentokrát sme si vybrali miesto medzi kríkmi, kam bude svietiť Slnko celý večer, a už od rána, ale nemal by tam fúkať vietor. Na varenie cestovín sme tentokrát nepoužili Mišovu špeciálnu nádobu, do ktorej vraj stačí len naliať horúcu vodu a hodiť cestoviny... takže tentokrát sa nám ich aj podarilo uvariť.

Moréna pod Kovačom s nastavanými trolmi.

Ráno sme sa zobudili, a na stanoch bola inovať. Mišo s Boogiem bežali k prameňu nabrať vodu (podľa informácií mal byť prameň 50 metrov od chodníka smerom k chate). Vrátili sa asi o hodinu, že veru nie, že až na chatu išli po vodu. To už bolo dosť teplo aj na to, aby vyliezol Panda zo stanu, a tak sme sa naraňajkovali, spratali táborisko a vydali sa na ďalší deň cesty. Zo začiatku bolo dlhé mierne stúpanie cez kosodrevinu a pláne až ku kopcu Kovač.

Tak, tieto pláne mali byť plné koní.

Koník. Aspoň jeden.

Táto časť sa išla veľmi dobre. Po vybehnutí hore sa nám otvoril výhľad na ďalšie kopce a pláne “aha, tade pôjdeme”. Zostúpili sme na pláne a tu sa ozvalo moje koleno, a celkom výrazne mi dávalo najavo, že ďalej nepôjdem. No, nedá sa nič robiť, Fastumgel, obväz a ideme ďalej. Tieto pláne mali byť podľa blogov, ktoré sme čítali, plné koní, ale bolo sucho, pramene nepramenili, takže ani achkanie a ujúkanie nad stádami divokých koní sa nekonalo. Konkrétne tam boli až dva kone, aj tie dosť ďaleko.

360° pohľad z Vapy, kopca asi v 2/3 medzi Grnčarom a Rybnými Ezerami. Spoznávate tú priehradu?

Prameň sme našli až ďalej, tak sme doplnili zásoby vody a pokračovali smerom na Rybne Ezera. Podľa mapy mal byť posledný úsek pred jazerami zostup po serpentínach, a pred ním traverz po vrstevnici pod hrebeňom. Rovinka pod hrebeňom znela síce pre koleno sľubne, ale to, čo na mape s 50m vrstevnicami vyzeralo ako čiara po rovine, bol v skutočnosti úsek hore-dole-hore-dole po skalách, takže to by bol zaberák aj na zdravé koleno. Našťastie sme mali dobrý medzičas, takže sme sa neponáhľali. Cestou sa k nám pridal miestny pes, ktorého sme sa najprv báli, ale ani nebrechal ani nekúsal (ako správny matematik musím povedať, že výrok “pes, ktorý šteká, nehryzie” je implikácia, a nehovorí nič o psoch, ktorí neštekajú) a išiel s nami až k jazerám. Klesanie po serpentínach nakoniec nebolo také hrozné, ako sa zdalo, a občas sme pri ňom počuli aj zvončeky, ale žiadne stádo ničoho sme nevideli. Ninja (tak sme nazvali toho psa) potom odišiel asi pre ďalších turistov a my sme ešte za svetla postavili stany a išli sa najesť do chaty.

Ninja pri plese

Chaty pri Rybnych Ezerach sú kapitola sama o sebe. Z diaľky vyzerajú ako osada na východnom Slovensku, keď sa priblížite bližšie, zbadáte rozbité sklá na hornom poschodí hlavnej chaty a začnete sa báť. Kvôli kolenu sme sa dohodli, že ja sa vyspím v chate, kde je predsa len teplejšie, aj keď drahšie (15 leva). Ostatní v stanoch pri chate, aj keď aj za to si chatár vypýtal peniaze. Chatka, v ktorej som spal, vyzerá znútra tak, ako by človek očakával pri pohľade zvonka - v izbe pár postelí, 1 stôl a sliepňajúca žiarovka - ale vyspal som sa dobre a teplo, takže účel spĺňa. Na večeru ponúkajú v hlavnej chate fazuľovú alebo šošovicovú polievku (a možno iné dni aj inú), zeleninové šaláty a stejky. Na to, kde sme boli, sme sa najedli výborne.

Klára nad Rybnými Ezerami

Ďalší deň sme zostali kempiť pri jazerách, nech sa mi koleno zlepší a aj ostatní nech si oddýchnu. Prišli sme na to, na čom sú tie zvončeky, ktoré sme počuli - pri chate a okolitých svahoch bolo zopár koní. Väčšina z nás sa prešla po menšom okruhu na Kanaratu, zahrali sme si Bang! a Citadelu, a dokonca sme našli aj sprchy, v ktorých síce tiekla iba studená voda (aj "tiekla" je trochu silné slovo), ale v tom teple sme boli radi aj za to. Dokonca sme potom našli v druhej budove aj ženské sprchy :) .

Pôvodný plán bol pokračovať ďalej dva dni po červenej a potom zbehnúť po modrej dole k Rilskému Monastyru. Lenže “zbehnúť po modrej” by znamenalo sklesať na 4 dĺžkových kilometroch 1400 výškových metrov, čo je riadny hnus na kolená, nie len na moje. Takže sme zvolili kratšiu variantu - po červenej len po Kobilino Branište a odtiaľ do Monastyru dolinou po zelenej a žltej značke. Keď sme sa dohodli, zbalili stany, a už odchádzali, akurát chatári priväzovali na kone prázdne debničky, čím sa vyriešila prvá záhada - ako tam dopravujú jedlo a iné zásoby. Druhá záhada - odkiaľ ťahajú elektriku - sa vyriešila po asi 20 minútach, keď sme zbadali poniže chaty malú spádovú elektrárničku. Tá nás ale prestala zaujímať, lebo sme zbadali aj kóóópu čučoriedok. Keď sme sa napásli, zbehli sme do doliny, aby sme sa mohli začať plahočiť na protiľahlý svah na hrebeň Marunkovica.

Pri nástupe na Marunkovicu vidíme protiľahlé vrchy. V strede Smradlivo Ezero. Rybne ezera, kde sme včera spali, sú tie "malé" o jeden kopec vľavo.

Tu nás predbehla skupina Poliakov, ktorú sme v ten potom ešte pár krát dobehli. Asi v polovici stúpania je prameň, takže sme doplnili zásoby a stúpali ďalej. Po jednom obzvlášť strmom úseku, keď už sme si mysleli, že sme na hrebeni, sme zistili, že ešte veru nie. A tak sme šli ďalej a ďalej, a Slniečko nám pripekalo o sto sedem. Moje koleno sa napodiv držalo celkom dobre, zato Milke nebolo dobre z toho tepla, takže vždy prebehla od tieňa k tieňu a potom nás čakala. Keď sme sa konečne dostali na vrchol, otvoril sa nám výhľad na ďalší hrebeň, po ktorom už ale nepôjdeme (aj keď pôvodný plán zahŕňal ísť ďalší deň až zaň, pokochať sa vraj nádhernými plesami, a prespať na Maljovici a prejsť hrebeň naspäť). Mišo s Boogiem sa snažili určiť z mapy, ktorý vrchol je ktorý, a keď už sme sa dostatočne pokochali výhľadom, začali sme klesať z hrebeňa dole. Polovica klesania prudko po kameňoch, polovica cez kosodrevinu. Prišli sme na Kobilino Branište, kde je malá útulňa s 12 pričňami a osím hniezdom. Keďže sme však nenašli žiaden prameň, a ani s osami sa nám spať nechcelo, povedali sme si, že ešte hodinku po zelenej k jazeru zvládneme, a snáď niektorý z prítokov jazera bude použiteľný. Väčšina prítokov bola vyschnutá, zvyšné príliš stojaté (aspoň tam, kde križovali chodník), a veru aj samotné Suchoto Ezero robilo česť svojmu menu - totálne vyschnuté, popraskaná zem a potôčik, ktorý doň pritekal, sa strácal v zemi.

Suchoto Ezero robí česť svojmu menu

Páááážíííííítkáááááááá !!!! om-nom-nom.
Návrh na raňajky - Tuc + Karička + pažítka

Na dolnom konci jazera sme našli vodopád, z ktorého sme nabrali vodu, a na hornom bolo asi milión pažítky, takže sme sa tu utáborili. Po zotmení sme sem-tam počuli nejaký šuchot a začali sme sa rozprávať o tom, či je to medveď, alebo len líška, a ako sa tomu ubrániť. Nech to už bolo čokoľvek, asi to len utekalo okolitým lesom. O polhodinu sme začuli hlasy a zbadali svetlá bateriek - k jazeru prišla partia Čechov, ktorých sme už tiež predtým videli. Povedali sme im, kde je prameň, a nech si dajú pažítku. Ráno sme pokračovali po žltej k Rilskému Monastyru. Tento posledný úsek je dlhý a nudný zostup lesom, na konci asi hodinu a pol po asfaltke. V dedine pri monastyre sme si kúpili jedlo. Zmrzlinu si tam nedávajte, je zlá, umelá.

Toto je kostolík v strede Monastyru

Niekde sa tých 300 komnát musí zmestiť

Mních v Rilskom Monastyre

Rilský Monastyr je najväčší pravoslávny kláštor, a je naozaj monumentálny. V strede sa nachádza kostol, okolo neho námestie a okolo neho obytná časť, ktorá má asi 300 komnát. Neviem, koľko z nich obývajú mnísi, koľko slúži pre turistov, či na iné účely. Vonkajšie steny kostola sú pomaľované cirkevnými výjavmi, väčšina z nich je zreštaurovaná a vyzerá veľmi pekne. Nachádzajú sa tu aj dve múzeá a galéria ikon, takto podvečer bolo otvorené už len hlavné múzeum - Múzeum Rilského Monastyru, ktoré dokumentuje mieste dejiny. V jeho zbierke sú napríklad aj tlačiarenské stroje a pár starých vytlačených kníh. Asi polhodinu sme strávili nad starou učebnicou matematiky a snažili sme sa prelúskať bulharským textom a vyriešiť úlohu, na ktorej bola vysvaná kniha otvorená. Najfamóznejším exponátom múzea je Rafailov kríž - asi 80×40 cm veľký kríž, na ktorom je vyrezaných veľa výjavov z Biblie, dokopy asi 600 postavičiek, z prednej a zadnej strany iné miniatúrne postavičky. Na výrobe tohto kríža strávil miestny mních asi 20 rokov a potom oslepol, pravdepodobne to robil po večeroch pri sviečkach. Fotenie zakázané :(

Maľba na strope pred vchodom Monastyru

Maľby na Rilskom Monastyre. Niektoré mi svojou temnou tematikou a spracovaním pripomínali seriál Supernatural :)

Po prehliadke kláštora sme začali dumať, kde sa vyspíme. V kláštore sa prespať dá, no za peniaze, a keďže sa nachádzame v údolí rieky, tak príliš veľa roviny v okolí nebolo a na spať na parkovisku sa nám zdalo divné. Nakoniec sme našli kúsok roviny a tam sme sa aj s našimi českými kamarátmi, ktorí nás opäť dobehli, zložili a prespali. Na druhý deň ráno sme nasadli na autobus do Dupnice, kde sme prestúpili na bus do Sofie. V Sofii sme si pozreli zopár pamiatok v centre - kostol, synagógu, mešitu, tržnicu, chrám sv. Alexandra Nevského, archeologické múzeum a prezidenstkú stráž.

Chrám sv. Alexandra Nevského.

Alexander z boku

Prezidentská stráž a teleportačné búdky, kam prídu posily

Sofijská synagóga

Večer sme nasadli na vlak domov, aby sme vám včas stihli pripraviť nové zadania. Tak hor sa do riešenia, nenechávajte si to na poslednú chvíľu, ako Bigmek a ostatní aktéri v našom novom videu.

O autorovi

Kde bolo tam bolo, bol raz jeden Martinko. A ten chodil do tábora (ešte nie do PM/PF táborov, ešte bol malý, asi tak osemročný). A tam mu raz niekto povedal, že vyzerá ako panda. A tak ho začali prezývať Panda. Sprvu mu to vadilo, ale postupne si na to zvykol, keďže to bolo lepšie ako iné prezývky, ktoré preňho staršie deti mali (napríklad Mickey Mouse - čítaj tak ako píšeš [mickejmouse] - kvôli odstávajúcim ušiam). Do tohto tábora chodil Martinko pravidelne každý rok. Nuž a keď potom Martinko prišiel na tábor Pikomatu, a bolo tam asi 5 Martinov, a mali sa dohodnúť, ako sa bude na ktorého kričať, tak náš Martinko povedal, že tak on je teda Panda. A už mu to ostalo aj v seminárovej komunite.

Tak, týmto som zodpovedal najčastejšiu otázku na mňa ("Panda, prečo práve Panda?"), a môžme prejsť k podstatnejším veciam. Vyštudoval som FIITku, a za ten čas som v seminároch robil všeličo. Obálkovanie, opravovanie, písanie vzorákov, zadaní, sústredká, tábory, Kockáče, Letné školy, Matboje, ... vlastne robím všetko z toho, aj keď momentálne ničomu z toho nešéfujem.

Fotka, ktorú tu mám, vznikla na sústreku Pikomatu 7-9 v lete 2012, a ak to z toho nevidíte, tak som agent MiB a hľadám mimozemšťanov, ktorí nám unášajú vedúcich a konvertujú účastníkov.

Zdieľaj naše príspevky

  • Facebook
  • Twitter

Komentáre

K tomuto príspevku nie sú žiadne komentáre.

Pridaj komentár